Kapitán Miloš Karell, ktorý je náčelník finančnej služby trenčianskej brigády bojového zabezpečenia sa 7. marca okolo 16 hodiny vracal ako mnohokrát z práce z Trenčína domov do Novej Dubnice po hrádzi okolo rieky Váh. V rámci tréningu si ešte v Trenčíne nadbehol zopár kilometrov po hrádzi. Už sa otočil, že naberie smer na Novú Dubnicu, keď začul volanie o pomoc.
„Bolo to okolo 200 metrov od cestného mosta, v lokalite Zátoka pokoja. Najskôr som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Zdalo sa mi, že sa to len deti hrajú. No potom zaznel hlas ešte raz a intenzívnejšie. Všimol som si, že ľudia, ktorí venčili psov na blízkom ihrisku sa zhŕkli do kríkov. Vtedy som začal tušiť, že sa niečo deje. Rýchlo som zbehol z hrádze a uvidel ľudí, ktorí ukazovali smerom na rieku. Všimol som si v nej asi 25 metrov od brehu chlapca v ľade. Držal sa na ňom predlaktiami. Uvedomil som si, že je šanca na záchranu. Keby ho spodné prúdy dostali pod ľad bolo by zle. Prekvapilo ma to. Nečakal som, že na týchto miestach bude. Je to vlastne asi najširšie miesto na Váhu v Trenčíne. Urobil som z brehu prvý krok po ľade k nemu. Ľad začal podo mnou pukať. Preto som sa dal rýchlo na brucho a pomaly som sa plazil k nemu. Premýšľal som, ako ho vytiahnuť. Vedel som, že musím ja chytiť jeho ruku ako prvý a nie naopak. Počas plazenia mi jeden pán hodil po ľade dostatočne dlhý konár. To bolo šťastie. S konárom som sa priplazil ku chlapcovi. Dal som mu do ruky jeho hrubšiu časť. Keď sa chytil, tak som trhol a konárom som ho ťahal z vody. Bál som sa, aby sa pod ním ďalej nelámal ľad. Chlapec stále volal o pomoc. Bol zjavne v šoku a podchladený. Celá akcia trvala 5 – 6 minút. Keď som ho vytiahol, videl som, že nehýbe nohami. Bol podchladený. Viem to porovnať ako aktívny otužilec, člen Trenčianskych tuleňov. Len deň predtým sme trénovali vo vode, kde sme si museli vysekať dieru v ľade. Pre trénovaných otužilcov v tak studenej vode je maximálny limit cca 20 minút, avšak pre dieťa je kritických aj niekoľko minút. Preto som rád, že sa záchrana podarila. Pomaličky som ho dotiahol k brehu a vtedy prišli už policajti, hasiči a ďalšie záchranné zložky,,“ približuje otec piatich detí kapitán Karell okamihy záchrany.
Hovorí, že keď sa plazil po chlapca, preblesklo mu hlavou, že ho musí dostať z vody. Ako bývalý člen vodnej záchrannej služby Slovenského červeného kríža si veril. Pôsobil v minulosti aj na pretekoch vo vodnom slalome v Liptovskom Mikuláši. Ako otužilec vie, ako sa správať v chladnej vode. Bál sa však o 11- ročného Alexeja. „Hrozil som sa predstavy, že by sa mi chlapec pred očami ponoril pod ľad,“ spomína si 39 ročný rodák z Trenčína, ktorý už 21 rokov pôsobí v OS SR.