Pochod úcty

Bol mrazivý deň 19. januára 2010, .... teda deň podobný ako pred štyrmi rokmi, kedy 42 profesionálnych vojakov tragicky zahynulo pri návrate z operácie KFOR v Kosove po splnení úloh. Uplynuli štyri roky od tejto smutnej udalosti,  ale ak by sme očakávali, že čas zahojí hlboké rany v srdcia pozostalých, priateľov a ich kolegov, určite by sme sa mýlili. Čas vie byť len milosrdný a svojím plynutím v nekonečnom priestore nás iba viac dokáže spojiť s tými, ktorí tu už nie sú.

Pamätníky – je ich mnoho a sú rôzne, ... avšak práve tie, s odkazom večnej spomienky, nás nútia zamyslieť sa nad životnými hodnotami, ... nad hodnotou lásky, pokoja, mieru a vlasti. 

Určite tomu nebolo inak ani 19. januára 2010, keď sa v maďarskej obci Hejce, pri pamätníku venovanom spomienke na  tragicky zosnulých 42  profesionálnych vojakov, stretol Minister obrany SR Jaroslav BAŠKA, v sprievode zástupcov kancelárie prezidenta SR a generálneho štábu SR, ako aj zástupcov GŠ Maďarskej republiky v kruhu pozostalých, i profesionálnych vojakov 21. zmiešaného mechanizovaného práporu Trebišov, ale aj ich bývalých kolegov, priateľov a kamarátov. Stretnutie, poukazujúce na to, že ani plynúci čas nemôže nič zmeniť na podstate toho, že je pre nás cťou vzdať im takto úctu za to, že položili život za vlasť, ... za nás.

Po pietnom položení kytíc a vencov  pri pamätníku v obci, viedol Veliteľ 2. mechanizovanej brigády brigádny  generál Ondřej NOVOSAD pochod úcty na miesto tragédie, kde pred štyrmi rokmi vyhaslo 42 ľudských životov. Po strmých cestách v kopcoch k miestu tragédie pochodovalo 42 profesionálnych vojakov a každý so sviečkou za každého padlého. V zostave  pochodového prúdu bol aj npor. Ing. Martin FARKAŠ, ktorý ako jediný túto tragédiu prežil a spolu so svojou manželkou v sprievode vojakov prevažne z 21. zmiešaného mechanizovaného práporu Trebišov mieril k vrcholu kopca BORSÓ, aby si zapálením sviečky a krátkou modlitbou mohli uctiť ich položené životy.

Cestou hore som premýšľal, aké spomienky ho s týmto miestom spájajú, čo si pamätá, čo sa mu v predstavách vynorí vždy, keď sa blíži k miestu vôkol ktorého ešte stále dolámané stromy predznamenávajú hrôzu vtedajšieho dňa. Nemal som však odvahu niečo sa ho pýtať, ... vlastne na čo? Je tu, žije a pamätá si.

Až  neskôr doma, keď som sedel pred počítačom a prezeral si fotky, ktoré som z dnešného dňa mal ešte stále uložené vo fotoaparáte, sa mi vynorili v pamäti nasledujúce slová: „... kde je ten môj logista?“  Tieto slová som zachytil nechtiac, bol som len po blízku jedného z miest, kde jeden vojak zapálením sviečky a v spomienkach snáď aj s modlitbou v srdci týmto vzdával úctu inému vojakovi, .... jednému z mnohých - kpt. Ing. Mariánovi FÁBRYMU.  

Tieto slová, okamžik, miesto a čas si budem pamätať snáď navždy. Vyslovil ich veliteľ 21. zmpr Trebišov pplk. Ing. Ján STAVROVSKÝ.